Viggo vletí dnu cez lietacie vstupné dvere najstaršieho irish pubu v LA okolo pol dvanástej doobeda, oblečený vo vyblednutej modrobielej pásikavej košeli zapínanej na gombičky odhora až dolu a v praktických sivých nohaviciach, ktoré by mohol mať na sebe inštalatér, keď ide uvoľniť upchatý odtok. Na jeho zvetranej zelenej bunde je prišpendlený odznak americkej vlajky a jasnomodrá placka Spojených národov veľkosti slivky.
Keď obdivujem placku, Viggo siahne do vrecka a jednu mi podá. Potom ukáže na každé písmeno a artikuluje ho: "U-ni-ted Na-tions." Zachichoce sa - prekvapivo potrhlý smiech, ktorý znie viac ako Beavis a Butthead (kreslené postavičky zo seriálu na MTV, pozn. Q.) než herec v hlavnej úlohe - a dodá, "Myslím si, že je to dobrá myšlienka."
Od 1936, krčma Tom Bergin´s Tavern bola typom priateľského, trochu na hrane, miesta, ktoré vonia po kyslom pive, dokonca aj teraz, pred obedom. Zelené kartónové ďatelinky sú nalepené na stenách, každá nesie meno stáleho zákazníka. K svojej rybe a hranolčekom dostanete aj opečený steak a čapovaný Guinness. Viggo si objedná oboje tak tichým hlasom, že čašníčka aj ja sa nahneme k nemu, aby sme počuli.
Prišiel s laptopom, za ktorý sa okamžite začne hanbiť. Je tak trochu odporcom pokroku. Rád chodí bosý, niekedy dokonca aj na luxusných Hollywoodskych večierkoch. Doteraz, keď začal sledovať futbal, jeho televízor v jeho dome vo Venice, v Kalifornii, slúžil len na prehrávanie filmov. Nemá mobil.
"Som zobrazovaný ako chrapúň bez mobilného telefónu," povie nie nejako nešťastne. Ale dnes má niečo, čo mi chce ukázať: obťahy niektorých kníh, ktoré čoskoro vyjdú v Perceval Press, malom vydavateľstve, ktoré vlastní. Otvorí svoj PowerBok G4, pokrčí plecami a povie, "Ktokoľvek môže byť zaradený do skupiny, bez možnosti voľby."
Táto poznámka je ironická, vzhľadom k tomu, že za štyri roky odkedy jeho premýšľavé stvárnenie Aragorna zmenilo Viggovu kariéru, vzal len tri práce ako herec - ako Frank Hopkins v dobrodružnom príbehu muža a jeho koňa, Hidalgovi, v minuloročnej politickej alegórii Dejinách násilia; a ako žoldnier zo 17. storočia v prichádzajúcom dobrodružnom trháku Alatriste. Posledný film je mimochodom celý v španielčine, jednom zo štyroch jazykov, ktorými Viggo hovorí. (Vie plynulo ešte francúzsky a dánsky.)
Zahraničný film, Viggo? Teraz?
"Ak by bolo mojím úmyslom byť tak slávny ako sa len dá a zarobiť tak veľa peňazí ako sa len dá, vtedy by som zrejme, robil veci inak," povie, popíjajúc svoje pivo. "Keby som naozaj chcel kuť železo, kým je horúce, toto je čas kedy by som to mal urobiť. Ale myslím, že som dosť vyťažený aj bez toho."
Počas viacerých hodín a neskôr v sérii rozhovorov, hlasových a písaných mailov, Mortensen bude tento refrén opakovať: nedostatok času, problém vtesnať všetko do rozvrhu. Predtým ako sa stal hercom, bol publikovaným básnikom a stále nosí so sebou poznámkový blok, kamkoľvek sa pohne, "len pre prípad že aby sa chvíľa nestratila". Okrem toho maľuje, fotografuje, jeho diela sú vystavované v galériách v LA. A ešte sú tu hudobné a hovorené CD, ktoré herec tvorí v spolupráci s mladým mužom, ktorého označuje za svojho najlepšieho priateľa - so svojím 18ročným synom Henrym - a Buckethedaom, samotárskym avantgardným gitaristom, ktorý sa nedávno absolvoval turné s obnovenou kapelou Guns N´Roses počas jej krátkej inkarnácie v 21 storočí.
Vo veľmi zriedkavom telefonickom rozhovore, ktoré bol ochotný urobiť iba preto, že "pre Vigga, so, ochotný urobiť naozaj čokoľvek," Buckethead popisuje ich spoluprácu v nahrávacom štúdiu ako často bezslovnú výmenu. "Poznáte to, keď sa deti hrajú? Jednoducho sa hrajú a vlastne sa nepotrebujú pritom rozprávať? Tak také to je, povedal by som. Cítite pritom, že to je to pravé. Nezdá sa to komplikované ani zvláštne. Nie je v tom potreba predviesť vlastné ja," hovorí Buckethead, ktorý je tak zahanbený možnosťou stať sa celebritou, že radšej pri všetkých verejných vystúpeniach nosí na hlave vedierko z KFC. Ale ako hovorí, Vigga sláva nezmenila.
"Nikdy nie je inakší," hovorí gitarista. Po dlhom tichu. "Vôbec nevyzerá, ako by mal patriť do tohto času."
Bol mužom dávno predtým ako sa stal hviezdou. Viggo sťahoval nábytok, predával kvety na ulici, dokonca v továrni na výrobu olova. A žil po celom svete. Narodil sa na Manhattane, ale jeho americká matka adánsky otec sa aj s rodinou odsťahovali do Južnej Ameriky, keď bol ešte v plienkach. Odvtedy žil vo Venezuele, Argentíne, Dánsku, Los Angeles a na severe New Yorku. "Cítim sa doma na mnohých miestach, hovorí.
Jeho ostro rezaná, široko otvorená tvár sa prvý raz objavila na veľkom plátne v 1985, keď hral Amishského farmára v klasike Petra Weira, Svedok. O šesť rokov neskôr, si ho Sean Penn vybral do úlohy neodolateľného vietnamského veterána naháňajúceho hrôzu v Indian Runnerovi, Pennovom režisérskom debute. Jeden kritik povedal, že Mortensen sa podobal "satanickému Samovi Shapardovi" a nazval jeho postavu "príčinou slávy".
Nebolo to prvý raz, keď Viggovi povedali, že konečne "dorazil" ale nebola to pravda. V 1992, v básni nazvanej "Edit" (Strih). Popisuje bezmocnosť, prichádzajúcu, čas od času, na herca. Herectvo je, napísal, "práca, ktorú za teba ukončia iní, v miestností bez okien... Človek, ktorým si bol jednu krátku sezónu, bol rozstrihaný, odstránený na starostlivo upravený cintorín, ktorý vonia po popcorne." Roky musel bojovať o dobré úlohy. Vzal aj veľa zlých - hral v Masakri motorovou pílou III - len aby vôbec pracoval. Nie žaby si sťažoval.
"Väčšina hercov vlastne nie je schopná sa tým uživiť," hovorí. "Mal som šťastie, že som si dobre žil posledné štyri roky a predtým pár rokov som bol schopný sa tým aspoň nejako uživiť, viac menej. Niekedy som zostal bez peňazí. Ale vtedy som vždy našiel prácu. Mal som naozaj šťastie v tomto smere."
Bol to Henry Mortensen, kto presvedčil jeho otca, aby vzal úlohu Aragorna. Viggo nikdy nečítal knihy J. R. R. Tolkiena. Henry áno. Sprav to tati, povedal. A tak aj bolo.
Henryho matka je Exene Cervenka, punk-rocková ikona a speváčka X, najvplyvnejšej hudobnej skupiny v Los Angeles v osemdesiatych rokoch. Stretla Vigga na nakrúcaní béčkového filmu Salvation! a vzala si ho v 1987. Henry Blake Mortensen sa narodil o rok neskôr. Pár sa odvtedy rozviedol, ale zostali priateľmi a syna vychovávajú spoločne.
Viggo rád vychvaľuje synov náročný filmový vkus. Keď bol ešte batoľa a trval na tom, že chce ísť do kina na Tanec s vlkmi, sedel uchvátený v otcovom lone, takmer bez pohnutia tri hodiny. Keď vychádzali z kina v Santa Monice, Viggo sa ho spýtal, na čo myslí. "Nemyslím, že všetci Pawneeovia sú zlí," povedal Henry premýšľavo. Potom hodil hlavou dozadu a zavyl ako vlk. Keď mal Henry desať, otec ho vzal na premiéru Titanicu. Sedeli, tak ako vždy, priamo v strede prvého radu. Po filme sa Henry otočil k svojmu otcovi a povedal, "Vieš, ten film mal byť o tej lodi, nie o tých hlúpych ľuďoch."
Asi rok na to, otec a syn podnikli spolu výlet autom z New Yorku do Los Angeles. Viggo nechal Henryho vybrať trasu a keď dokončil schému všetkých priateľov, ktorých chcel navštíviť, mapa bola pokrytá cikcakovými čiarami. "Miesto tritisíc míľ z toho bolo asi 14 tisíc míľ," hovorí Viggo o výslednej ceste, spomínajúc ako Henry žiadal ísť do Memphisu, Chicaga, Bostonu a Seattlu - v tomto poradí. "Pozrel som si to a pomyslel si" kašľať na to, spravíme to takto. Pretože, kedy inokedy ešte budeme mať takúto šancu?"
Každý týždeň v Beyond Baroque, literárnom centre neďaleko od Viggovho domu vo Venice, je verejné čítanie poézie. Viggo tu čítal, jeho ex - manželka Exene tiež. Ale v toto zimné popoludnie je to ich syn, ktorý tu bude čítať, po prvý raz. Henryho mama je tu, sedí v zadnom rade. Ale jeho otec chýba.
O 5:07 popoludní Henry pristúpi k mikrofónu. Meria šesť stôp a dva palce, je o tri palce vyšší ako jeho otec a jeho postava je robustnejšia. Má svetlé vlasy, ale kvôli školskej hre si ich zafarbil na čierno. Vizážou sa veľmi na otca nepodobá, ale keď číta - jeho prvá báseň sa zaoberá otázkou nutnosti národných hraníc; je ho druhá vec sa volá "Revolučne nový výsledok: Yankee choď domov!" - jeho tichý hlas a suchý humor odráža Vigga. Keď Henry začína čítať svoju tretiu báseň, táto je o neopätovanej láske, Viggo sa k nemu ponáhľa z letiska, práve sa vrátiac z propagačného turné pre HoV.
Dvadsať minút na to , ako Henry skončil s recitáciou, herec zatiahne ručnú brzdu a vyskočí z auta. Okamžite je obklopený zberateľmi autogramov, jeden z nich ho informuje, "zmeškal si to." A potom vrazí pero Víiggovi až do tváre.
Mortensen je v Hollywoode známy ako zriedkavý jav: filmová hviezda, čo bez sťažností pracuje mesiace na propagácii filmu, cestuje po krajine a po svete, poskytuje interview, verejné vystúpenia. Napriek tomu, že za to nedostáva žiadne príplatky, nadaboval niektoré svoje filmy do španielčiny a do francúzštiny - pozornosť pre jeho fanúšikov. "Mám svoju pracovnú etiku," hovorí. "Ak poviem, že to urobím, tak to urobím." Ale ak mu jeho pracovné povinnosti zasiahnu do jeho života s Henrym, vie ho to zlomiť.
V ten večer herec našiel svojho syn a zobral ho na slávnostnú večeru. Tam mu Henry spravil súkromný recitál. Ale ešte dni potom, Viggo je stále zničený.
"Proste ma to zabilo, že som to nestihol," povie mi do telefónu raz v noci. Volá z hotela v New Yorku, kam odletel kvôli ďalšej propagácii HoV. V New Yorku je po polnoci ale Viggo znie napäto a zúčastnene.
Je ťažké vštepiť dieťaťu odvahu byť samým sebou, hovorí. A je to ešte ťažšie, ak jeho otec je slávny spôsobom, ktorý dieťaťu ukazuje, že nech sa akokoľvek jeho rodičia snažia uchrániť ho od toho, byť samým sebou nestačí. Keď Viggo uvažuje o svorke lovcov autogramov, ktorí zničili Henryho recitáciu, začne byť zúrivý.
"Bol to JEHO poj...ný deň," hovorí. "Jeho súkromný vlastný deň."
David Cronenberg to dobrovoľne priznáva: "Mojím cieľom bolo, zviesť Vigga." Režiséra varovali, že Viggo je vyberavý. Takže keď sa títo dvaja muži prvý krát stretli, v L. A. v hoteli Four Seasons (Štyri ročné obdobia), Cronenberg vedel, že musí pôsobiť aj na iné veci, než len hercovu márnivosť. Pustil sa do diskusie o politických inotajoch filmu, v ktorom dúfal, že by Viggo mohol hrať, HoV.
"Veľa sme hovorili o Iraku a o Bushovi, o smerovaní Ameriky a o americkej mytológii," spomína Cronenberg. "Hovorili sme o pojme osamelého muža so zbraňou - že ak na neho niekto zaútočí, čokoľvek urobí, je oprávnené; o tom ako veľmi to vystihuje americké vnímanie hodnôt; o tom, akým nebezpečným a hrozivým sa to môže stať, ak sa tento pojem zmení na zahraničnú politiku krajiny."
Cronenberg ponúkol Mortensenovi hlavnú úlohu, ale odišiel bez toho, aby počul jasnú odpoveď. Potom mu začal zvoniť telefón. Nasledujúcich päť dní mu Viggo neustále volal a prediskutovával budúci film. "Postupne som si uvedomil," hovorí Cornenberg, "že podľa toho ako je zaujatý, tak ten film robíme spolu."
Výsledný film bol nominovaný na Zlatý Glóbus v kategórii najlepšia dráma a aj v kinách sa mu darí dobre. Aj v Amerike, aj za morom. Počas spoločného promočného turné po Európe, si títo dvaja vypestovali zvyk, ktorý Cronenberg volá "naša malá road show", v základe znamená v súhlase prikývnuť úplne vážne na čokoľvek, čo ten druhý povie. Na tlačovke v Madride, Viggo pekne pritlačil na hranice tejto dohody, keď na otázku, ako sa mu spolupracovalo s Cronenbergom, odpovedal s úplne vážnou tvárou: "Bolo to dosť hrozné. Strašne rád ľudí ponižuje a je veľmi nepriateľský. Občas sme dostali na pitie vodu, ale občas sme pili vlastný moč." Režisér udržal vážnu tvár. Podľa Vigga, jedny noviny toto tvrdenie aj uverejnili ako fakt.
Na obranu týchto aj iných novín, Mortensen urobil veci, svojou zvláštnosťou veľmi blízke tvrdeniu z tlačovky. Jeho prístup k herectvu je miestami patologický. Pri nakrúcaní Pána prsteňov, spal celé týždne oblečený vo svojom kostýme, často pod holým nebom. Keď si v bojovej scéne zlomil zub, požiadal o sekundové lepidlo. Keď autom zrazil králika, odral ho, upiekol a zjedol.
Všetko je to o spojení s koreňmi, hovorí - s tým, čo je skutočné. Čo je aj dôvodom, prečo Viggo tak veľmi protestoval, keď marketingové oddelenie v New Line Cinema upravilo jeho fotografiu na pôvodných promo plagátoch pre HoV. Zmizla jeho jazva na hornej pere, výsledok opileckého romániku s ostnatým drôtom, keď mal sedemnásť. Zmizli vrásky.
"Stalo sa to typickým Viggo - problémom. Bol z toho naozaj rozčúlený," spomína Cronenberg, opisujúc ako boli plagáty urýchlene vymenené za tie so skutočným obrazom. "Nemá strach z toho čo je."
"Sláva prišla k Viggovi trochu neskoro," hovorí Mike Davis, profesor histórie na Kalifornskej univerzite v Irvine a Mortensenov dobrý priateľ. Stretli sa mimo žiary Hollywoodu, keď Davis napísal dve knihy pre deti, pre Perceval Press. "Byť tak dlho dobre známou, ale nie slávnou osobnosťou, ho imunizovalo."
Ale od Pána prsteňov, oddanosť Viggových fanúšikov - väčšina z nich sú ženy - preskočila viacero zásekov. Davis to považuje až za hrozivé.
"Zdá sa že je to určitý typ: atraktívne ženy, tesne pred, alebo kúsok po tridsiatke, ktoré prídu a rozprávajú veci, ako keby práve objavili hviezdnu bránu," hovorí Davis, spomínajúc na verejné čítanie v jednom kníhkupectve v Santa Monica, kde bol Mortensen obklopený davom "fanúšikov ako z Day of the Locust Nathanaela Westa. Keďže som presvedčený, že vrcholným cieľom fandenia je zabiť a zjesť svojho celebritového boha, chcel som sa niekde skryť. On sa ani neodtiahol."
Veľmi príznačne, Viggo si vyberie vidieť tú lepšiu stránku s webových stránok - viggophile.net, napríklad - ktoré sa zmieňujú o jeho "sexy zadočku" a považujú sa, ako to býva, za "domov všetkých Viggofilských vecí". Čiastočne je to tento status celebrity, ktorý priťahuje pozornosť k veciam, ktoré on považuje za dôležité. V zriedkavých prípadoch, to môže upozorniť na názor, ktorý sa iní snažili utajiť, zamlčať.
Keď sme pri tom, svoje posledné CD. Inteligence Failure (zlyhanie inteligencie) venoval Cindy Sheehan, ktorej hlas je medzi inými (zahŕňajúc Busha, Condoleezu Riceovú, Dicka Cheneyho a samozrejme Henryho), ktoré sú spletené pospolu v kritike irackej vojny. Sheehan ju ešte nepočula, ale hovorí že je "poctená a ohromená" že je súčasťou tohto diela.
Zastihnem Sheehan niekedy v strede decembra, takmer dva roky potom ako bola so svojím synom na Návrate kráľa na Štedrý deň 2003. "Bola som prekvapená," hovorí o Viggovej návšteve na Camp Casey. "Prišlo tam za mnou len málo takých ľudí ako Viggo. Väčšinou to boli bežní Američania."
Sheehan zdôrazňuje, tak ako Mortensen, že podpora obyčajných ľudí je dôležitejšia ako podpora od filmových hviezd. Napriek tomu, keď tento herec "prišiel a povedal mi 'Ďakujem a pokračujte v tom, je to dobré dielo' - pomáha mi to pokračovať. Určite," hovorí.
Bolo to krátke stretnutie; hovorili spolu iba okolo 20 minút. Viggo potom odišiel, vysvetľujúc, že sa musí vrátiť do Kalifornie ešte v ten deň. Sheehan si ešte dnes pamätá ako ju zmrazil dôvod, ktorý uviedol: "Povedal, že musí vyzdvihnúť syna zo školy."
Spať do roku 2004, pod titulkom: POLITIKA HERCOV POŠPINILA PRSTEŇ, konzervatívny filmový kritik Michael Medved zaútočil na Vigga v USA Today, rýpuc do neho za jeho "pacifistické predvádzanie sa". Viggo sa bránil, upozorňoval, že hovoril o politickom význame Pána prsteňov až potom ako Richard Corliss v Time Magazine predpokladal - podľa Vigga nesprávne - že Spoločenstvo predstavovalo "západné demokracie, teraz obliehané šialenými frakciami islamského fundamentalizmu".
V Tom Bergin´s Tavern sa zhovárame o patriotizme. Dotkne sa odznaku s americkou vlajkou, ktorý má na klope. Keď išiel na stretnutie so Sheehan, hovorí, zastavil sa v jednom z tých obchodov v Crawforde, venovaných "Bushovi a všetkým Bushovým veciam". Tam zbadal veľký kartón plný týchto vlajkových odznakov. Kúpil všetky.
"Zistil som, že ktokoľvek môže nosiť jednu z týchto vecí," hovorí s predstieraným úžasom, podávajúc mi ďalší darček.
Snaží sa vziať späť niektoré z amerických symbolov, ktoré si konzervatívci uzurpovali pre seba? Prikývne.
Nasledujúcich šesť týždňov bude upravovať a na novo zoraďovať svoje myšlienky o tejto zástave a jej význame.
"Bez irónie," píše mi v istom momente, "jeden z najefektívnejších nástrojov, ktorý junta Bush Cheney použila na odsunutie nonkonformných alebo čo i len stredne zvedavých Američanov na okraj spoločnosti, bola obžaloba z nepatriotizmu... Povedať , že ste patriot z vás patriota neurobí; nosenie odznaku so zástavou vlastne samo o sebe neznamená nič."
Neskôr mi volá aby to vyjasnil: "Dôležité je, akí sme, čo hovoríme a robíme, nie to čo nosíme."
Ale môj najobľúbenejší výklad príde vo forme hlasovej pošty. "Ahoj, tu ej Viggo. Som na ceste, ako obvykle," povie môjmu odkazovaču. Znie unavene. "povedala si niečo o 'vzatí si späť' - tej zástavy. A ja sa nato nedívam ako na vzatie si späť. Lebo vždy to tam bolo. Ale spôsob, ktorým sa dnes symbolicky používa, je, si s nami, alebo proti nám. Nieje stredná cesta. Je to ako facka do tváre toho, čím a o čom by štát mal byť."
Vzdychne si. "Takže si mala pravdu," uzavrie. "Ale ja by som to nebol tak vyjadril."
"Máme ešte čas na pivo?" spýta sa Viggo. Už sme dojedli, dorozprávali, na polceste k dverám. Spýta sa barmana na čas: 15,45. Henry bude za chvíľu doma. Pivo by trvalo pridlho.
Objedná pre nás dva panáky Jamesona, jeden pre každého. "Nemusíš ho dopiť", povie milo, kopnúc svoj do seba.
Vonku na parkovisku zastaví pri svojom nákladiaku - čiernom pickupe, ktorý si požičal od jedného zo svojich bratov - aby mi dal posledný darček: červený gumový náramok, pripomínajúci pamiatku padnuvších hasičov. Odovzdá mi ho, potom sa rozlúči.
Som presne za ním, čakajúc na možnosť zaradiť sa do prúdu áut, keď vyskočí z auta, primeje ma spustiť okno. V rádiu je práve niečo zaujímavé, hovorí, nabádajúc ma zapnúť si to. Počujem to z jeho auta. Je to rozhovor na stredných vlnách a je poriadne nahlas.