Nepozrel by som Aletristeom dneška do očí
Autor: Oskara L. Belatequi
Zdroj: Pre Hoy Sociedad počas propagácie Alatristeho v Barcelone.
Datum: ???
Preklad: Margarita (VW) a Quido
Všetci herci z Alatristeho majú minimálne jednu príhodu o Viggovi Mortensenovi, ktorého by nasledovali kamkoľvek bez mihnutia oka. Eduardovi Noriegovi daroval klobásky a koláčiky z Leónskych vrchov, po ktorých sa Kráľ Aragorn týždne túlal. Unaxovi Ugaldemuraz vykĺzlo že má slabosť pre sugus (cukríky podobné Starbust). Keď sa Ugalde ten večer vrátil do izby, našiel na dlážke stovky cukríkov v tvare písmen jeho mena.
Okolo Newyorského herca, bieleho koňa najdrahšieho španielskeho filmu všetkých dôb, na ktorého popularitu sa vsádza pri nádejach na medzinárodný úspech, žiari zenová aura. Mortensen hovorí po španielsky s pomalým argentínskym prízvukom. Pije maté, nosí „náramky priateľstva“ a retiazku San Lorenzo de Almagra. Počas propagácie v Barcelone je vďačný keď sa rozhovor zvrtne od Alatristeho na jeho mnohoraké umelecké záujmy: vydal už päť kníh fotografií, maľuje a píše básne.
Čo ste našli v Leónskych vrchoch?
Veľa vecí, zahŕňajúc aj tie, ktoré som si dosiaľ nevšimol. Svoje postavy vytváram inštinktívne, bez nejakého jasného vedomia cieľa. Arturo vo svojich knihách hovorí, že Alatriste je z Castilla la Vieja. Pýtal som sa ho, či by Alatriste mohol byť zo severu Leónu a on odpovedal, že to by presne sedelo. Je to kraj, kde som našiel ľudí, ktorí mi zneli ako Alatriste a ich spôsoby mi pripomínali tie jeho: trochu suché a odmerané. Videl som prosté domy s rodinným erbom na fasáde. Ľudia, ktorí tu žili, posielali svoje deti bojovať do Ameriky, do Flámska. Urobiť špinavú robotu pre Olivaresa a Carlosa V.
Vidíte nejaké podobnosti medzi silou Španielska 17. storočia a Vašou krajinou dnes?
Na nešťastie, ešte stále sa dejú tie isté veci a ľudia vo funkciách stále odmietajú vidieť, že robia chybu, míňajú štátne peniaze a prelievajú krv. Sme, rovnako ako Alatriste v cudzej krajine, medzi cudzincami , ktorí sa nás boja a nenávidia nás. Alatriste by dnes mohol byť v Iraku, útočiť na Fallujah, vediac, že zajtra ju zase dobyjú domáci. Americké impérium, rovnako ako to španielske odmieta padnúť s eleganciou a súcitom. Uprednostňuje ničenie svojho okolia, ako dieťa metajúce sa v záchvate hnevu.
Čo by ste povedali Alatristeom dnešnej doby?
Nehovoril by som s nimi. Ani by som sa im nepozrel do očí bez strachu. Poznám vojakov v mojom veku, dôstojníkov z prevej vojny v Iraku. A viem, že si myslia, že je to nezmyselný konflikt, ale vracajú sa tam kvôli svojim priateľom.
Myslíte si, že po nakrútení Alatristeho rozumiete Španielom lepšie?
Sú rovnako hrdí ako boli v 17. storočí. Klamú. Keď tvrdia, že ich krajina a divadlo sú všedné. Včera som sa prechádzal okolo Barrio Gótico. Aká to architektúra! Aké umelecké dielo! Alatriste otvára novú éru španielskej kinematografie, ale nemalo by to znamenať štart výroby drahých filmov v americkom štýle. Ekonomické ukazovatele nie sú všetko. Treba si urobiť výhodu a zdroje zo svojej kultúry a umenia.
Ktoré miesto na zemi volá svetobežník ako vy domovom?
Cítim sa príjemne na mnohých miestach. Veľa som cestoval ako dieťa aj ako herec a stále si cestovanie vychutnávam. Už dlho si uvedomujem a časom sa tento pocit len prehlbuje, že je viacero vecí ktoré ma s inými spájajú, než tých ktoré ma od nich oddeľujú. Mali by sme sa sať schopnými jeden druhému porozumieť. Overil som si to. Bolo to zábavné, počas nakrúcania jednej flámskej bojovej scény som si uvedomil, že vlastne by som mohol bojovať proti niekomu zo svojich predkov. Medzi piatimi bratmi môjho otca sú aj svetle aj tmavé pleťové typy. Ja som taká zmiešanina.
Pracoval ste s takými režisérmi ako Ridley Scott, Brian de Palma, Peter Weir a Gus van Sant. Aký je váš názor na Hollywood?
Nerozmýšľam nad tým. Ale snažím sa v ňom pohybovať obozretne. Natočil som veľa filmov, ktoré vnímam ako nie veľmi dobré, ale musím si zarobiť aj na živobytie. Na rozdiel od mnohých výborných hercov sa mi darilo v posledných rokoch pracovať viac menej nepretržite. Ľudia majú tú mylnú predstavu, že ak ste čo len trochu známy, odrazu si môžete vyberať a jediné čo musíte, je vedieť čomu povedať nie. Ale aj keď by ste chceli niektorý film točiť a režisér nemá záujem...
Nacvičujete si tú možnosť povedať nie často?
Veľmi.
Váš priateľ Dennis Hopper parafrázuje Rilkeho a uisťuje nás, že by ste nemohol existovať ak by ste nemohol neustále tvoriť.
Nikdy som nad tým takto neuvažoval, ale je to možné. Sú ľudia, ktorí nie sú radi sami, ale mne samotársky život vyhovuje. Teraz, počas propagačného turné, je na to menej príležitostí, ale vždy sa dá vykĺznuť počas noci a poprechádzať sa. Keď som sám, nechcem sedieť na pláži a nič nerobiť. Pozorujem a chcem komunikovať so svetom a mojím spôsobom komunikácie s ním je jeho interpretácia, znovuvytváranie, nie preto, že by som ho chcel uväzniť, zajať, ale aby som si ho pamätal.
Myslíte si, že je to drzosť, považovať sa za umelca?
Nie. Ľudia môžu žiť umelecky, dokonca aj keď nikdy nenamaľujú jediný obraz, alebo nikdy nenatočia jediný film. Pre mňa, byť umelcom, znamená zostať otvorený ku svojmu okoliu. Pozorovať veci a prijať, že sú nenapodobiteľné. Pochopenie jedinečnosti má podľa mňa význam, dokonca ja vtedy ak by to bolo len pre seba. Byť umelcom znamená zostať vnímavý ku svojmu okoliu a som presvedčený že túto schopnosť máme všetci. Deti ju majú, strácajú ju, keď vyrastú.
Takže váš život riadi náhoda?
Tak ako kohokoľvek iného. To v čo dúfate, nie je hodné nič. Sťažujem sa a hnevám: môj syn odchádza na školu, musím dočítať túto knihu, ísť na nákup, umyť riady. Ale občas treba prehodiť výhybku. Nedávno ma navštívil jeden môj priateľ a spýtal sa ma, či by som s ním nešiel na večeru. Mal som strašne veľa práce, moje vydavateľstvo ma oberá o veľa času. Už-už som chcel povedať nie, ale spať menej jednu noc nie je predsa koniec sveta.
Niekedy je treba vedieť povedať nie. Veriť náhode a osudu, pretože sú to nepredvídateľné, zvláštne veci, čo sa odohrávajú v našich životoch. Je lepšie putovať s nádejou, ako v potrebe dosiahnutia nejakého určitého cieľa.
Keď pracujete, máte strach?
Vždy. Bez toho strachu by som bol nervózny. Bol som vydesený, či môj prízvuk nebude v Alatristem problém. Musel by som stráviť zvyšok života počúvaním: „Ten film bol dobrý ale ten Mortensenov prízvuk...“
Prečo ste hercom?
Kvôli boju proti zábudlivosti. Myšlienky a spomienky veľmi závisia od toho ako je naša pamäť schopná vnímať. Mám príbuzných s poruchami pamäti a to ma desí. Nechcem zabúdať na veci, chcem si ich uvedomovať, oceňovať, byť za ne vďačný a uchovávať si ich v pamäti. Preto aj uverejňujem knihy s mojimi fotografiami.
Bol som v Teheráne a videl som autobus s reklamným sloganom na jeho zadnej časti karosérie: Zabudnem na teba na vždy. Navždy bolo napísané takto, zle. Ako chcú pritiahnuť klientov, pekným obalom. Vtedy som si uvedomil, že veci, ktoré ma znepokojujú – moji chorí príbuzní, môj vek, to čo sa deje vo svete – súvisia s mojím strachom zo zabúdania. Viete? Ako chlapec som sa každé ráno zobúdzal nie s obavami ale nahnevaný, že raz budem musieť umrieť. Dnes sa zobudím a hovorím si: „choď do toho, žiješ len raz“: