Z môjho sna si pamätám to, že som sa ocitla na veľkej lúke ktorú obklopovala nádherná príroda. Lesy a lúky boli sýto zelenej farby a rieky krištáľovo čisté. Na tej nádhernej prírode nebola žiadna známka po ľudskej ruke. Nikde nijaké chodníčky, domy, proste nič len nádherná príroda.
Vybrala som sa pozdĺž rieky cez lúku. Keď som sa pozrela so rieky zbadala som v nej svoj obraz. Mala som dlhé bordovo-čierne šaty(Myslím, že to boli tie čo mala oblečené Arwen). No bola som dospelá. Neviem koľko som mala presne rokov a myslím, že to ani nie je dôležité. Začala som sa smiať a z neznámeho dôvodu som začala tancovať. Cez rieku bol spadnutý veľký, hrubý strom. Po jeho pni som prešla na druhu stranu, kde sa začínal les. Bez obáv som doň vstúpila aj keď som malú chvíľku v ňom blúdila. Keď som pred sebou zbadala, že les sa neďaleko končí, pridala som do kroku. Na konci lesa bola nepekná čistinka. Tráva bola udupaná a zoschnutá. Keď som sa poobzerala, zistila som, že neďaleko od miesta kde som vyšla z lesa je poľná cestička. Vybrala som sa teda po nej. Po chvíli cesty som mala za sebou les a po mojej ľavici, pravici a dokonca aj vpredu nebolo vôbec nič. Tráva bola stále rovnaká: udupaná a zoschnutá. Cesta sa začala otáčať na východ a tak sa pomaly aj po mojej pravici začali vytŕčať prvé obrysy lesa. Ale najviac ma potešilo to, že na kraji tohto lesa stál sedliacky domček. S radosťou v srdci som sa k nemu vybrala. Z komína na domčeku sa dymilo a pred domčekom sedel na lavičke malý, tučný pán a pomaly si poťahoval z fajky. Pozrel sa na mňa a ja som mu zamávala. No to sa pán postavil, zobral vydle ktoré boli opreté o domček a rozbehol sa za mnou. Zastala som a prekvapene som sa dívala ako ku mne beží a hrozí mi vydlami. Začala som pred ním utekať. Ako som tak bežala a vôbec nevedela kde, začula som za sebou dupot konských kopýt. Počas behu som sa obzrela, no nikoho som nevidela. Pozrela som sa opäť dopredu, no potkla som sa o kameň a spadla. Pocítila som bolesť na pravej nohe. Zvuk kopýt a výkriky toho pána sa stále približovali. Rýchlo som sa postavila a snažila sa nevnímať bolesť. Opäť som sa rozbehla. No jazdec ma čoskoro dobehol. Kôň cválal veľmi rýchlo. Bol bielej farby mal po sebe hnedé škvrny. Jazdca som nevidela moc dobré pretože slnko mi svietilo rovno do očí.
Jazdec pribehol ku mne, chytil ma a prudko ma posadil na koňa. Otočila som sa k nemu a on sa ma spýtal: "Si v poriadku?" Bola som veľmi prekvapená, pretože tým jazdcom bol VIGGO! Mal vlasy ostrihané na krátko a roztrapatené od vetra.
"Zdá sa, že áno." Vyhŕkla som zo seba. Na to sa na mňa usmial a otočili sme sa smerom odkiaľ som utekala. "Nechoďme tam!" Povedala som mu. "Je tam ten pán s vydlami čo ma naháňal. Zdá sa byť veľmi rozhnevaný a nechcem sa s nim stretnúť."
"Toho sa báť nemusíš. Je už raz taký, nemá rád keď sa niekto potuluje po jeho poliach a lúkach." Povedal Viggo a zazdalo sa mi, že mu v tvári vidím odpor a nenávisť.
"Nevedela som, že toto je jeho lúka." Povedala som. Viggo sa zasmial a povedal: "Neje jeho. Nepatrí nikomu. Zrejme samu nepáčilo, že si išla k jeho domu." Chvíľu bolo ticho a potom Viggo povedal: "Volá sa Tom Leto." Keď sme sa priblížili k Letovi, Viggo spomalil a zakričal naňho: "Už by ťa to napadanie ľudí mohlo omrzieť, Tom Leto!" Na to mu Leto celý červený od zlosti odpovedal: "Bodaj by si sa pod zem prepadol! Ty aj celá tvoja rodina! A ihneď mi zmizni z očí. Lebo uvidíš!"
Viggo sa arogantne zasmial. Otočil sa a odcválali sme preč. Celú cestu sme sa rozprávali. Hovoril mi o svojej rodine. Že kedysi tu žila s ním no pred nedávnom odišla, že vraj kvôli Tomovi Letovi. A on tu ostal pretože nedokázal a nechcel opusti kraj kde sa narodil a kde strávil celý svoj život. Poukazoval mi niektoré pekné miesta tej nádhernej prírody. Až sa začalo stmievať. V svetle červeného svetla bola príroda omnoho krajšia ako za jasného dňa. Prešli sme niekoľko lúk a lesov. Potom sme sa vrátili späť na lúku pri letovom dome. Ale teraz sme odbočili na protiľahlú stranu od domu. Ešte dlho sme šli po suchej a pošľahanej lúke až kým sme nedošli k malému, jednoduchému no zato útulnému domčeku. Bol z dreva a stál na útese skaly. Keď sme tam došli Viggo zosadol z koňa a potom aj mne pomohol zosadnúť. Pred domčekom bola malá záhradka na ktorej rástli rôzne farebné kvety. Potom tam boli jahody, maliny, uhorky, šalát, hrozno a veľa ďalšieho rôzneho ovocia a zeleniny. Okolité stromy sa skladali z jabĺk, hrušiek, sliviek, marhúľ, broskýň a citrusov. Viggo prišiel ku mne a pyšne mi povedal: "tak tu teda bývam." Otočila som sa k nemu a odpovedala: "je to tu naozaj pekné, si šikovný." Chvíľu bolo ticho a potom som sa ho opýtala: "Môžem si to tu popozerať?" A prosebne som sa naňho pozrela. "Jasne, cíť sa tu ako doma." Povedal. Rozbehla som sa medzi stromy a dívala som sa na ne. Bolo vidieť, že Viggo sa o ne veľmi dobre stará. Boli pekne ostrihané a nikde žiadni škodcy. A to sa odrážalo aj na plodoch. Jablká boli sýto červené a veľké. Tak isto aj všetko ostatné. Potom som prešla ku kvetom. Pocítila som sladkú vôňu ktorá sa tiahla široko-ďaleko od miesta kde rástli. Viggo ma ticho pozoroval(Za ten čas stihol dať z koňa dole sedlo a ohlávku). Láskavo sa usmieval a z tváre som mu dokázala prečítať radosť z toho, že sa mi tu páči. Podišla som k domu. Vpredu pred dverami ktoré boli smerom k útesu bola maličká terasa ktorá bola chránená dreveným zábradlím. Prišla som k nemu a oprela som sa o ne. Keď som sa pozrela predo mňa a podo mňa , všade bolo more. Len predo mnou asi tak pol kilometra v mori bol nemalý ostrov ktorý bol plný stromov. Zdal sa byť neosídlený. V podvečernom svetle slnka, ktoré sa schovávalo za stromy toho ostrova, bol nádherný pohľad z červeným nádychom farieb. Nedokážem opísať ako som sa v tej chvíli cítila, ale bolo to niečo medzi šťastím, ohromenia a šťastia. Otočila som sa k Viggovi a povedala som mu: "ja nemám slov! je to tu jednoducho nádherne. Nikdy som neverila, že takáto nádhera existuje." Viggo ku mne prišiel a povedal " Som rád, že sa ti tu páči. Stálo ma to všetko veľa námahy. Ale vyplatilo sa." Ja som mu ohromene odpovedala: "Jasne, že sa vyplatilo, je to tu neopísateľne krásne!" Viggo sklonil hlavu: "Ďakujem." Povedal a mala som taký pocit, že sa začal červenať. Pozreli sme si do očí a dlhú dobu sme tak na seba hľadeli a usmievali sa. V tom ma Viggo chytil za ruku a jemne mi ju hladil, akoby sa niečoho bál. No ja som to už nevydržala a chcela som ho pobozkať. Ale keď sa išli naše pery dotknúť, začula som škrabanie na drevo. Zľakla som sa a Viggo sa otočil k dverám. "To je Joe, skoro som na neho zabudol." Ja som sa na neho nechápavo pozrela. "Joe?!" Vytrepala som zo seba. "Joe. Je to môj pes." Povedal a otvoril dvere od domu.
Z dverí hneď vybehol stredne veľký oriešok so smutnými očami. Prebehol popred Vigga a dobehol ku mne. Oňuchal ma a smutne na mňa pozrel. Skrčila som sa k nemu a začala som ho hladkať. "je zlatý" Povedala som nadšene. No Viggo sa naňho pohoršene pozrel a povedal: "Prvý krát som na teba zabudol a ty ma ani len nepozdravíš?!" No?! Joe sa k nemu otočil hlavu a zaštekal. Viggo sa usmial. "Tak sa mi to páči." Potom sa pozrel na mňa a povedal: "Keď je už dom otvorený, pôjdeš dnu?" Vstala som a a namierila som ku dverám so slovami: "s radosťou." A vošla som dnu. Za mnou sa vybral aj Joe. Potom vošiel aj Viggo. Domček bol jednoducho zariadený, ale bol veľmi útulný. Na ľavej strane od dverí bola Veľká drevená skriňa potom nasledovala ďalšia stena. Na nej bol kozub a vedľa neho polička s hrncami, šálkami, misami a krčahmi. Ostatok steny bol prázdny. Na stene vedľa zaberali celú plochu schody na druhé poschodie. Voľné miesto pod nimi vypĺňal maličký stolík na ktorom bolo poukladané náradie a nejaké čudné vecičky. No a stenu na pravo od dverí zapĺňala len malá drevená lavička a pred ňou stôl a tri stoličky z každej strany stola jedna. V dome bolo príjemne teplo a v kozube veselo pukotal oheň a vychádzalo z neho slabé svetlo ktoré slabučko osvetľovalo miestnosť. Viggo prišiel k stolu a zapálil svietnik ktorý bol na ňom. V miestnosti sa rozjasnilo. "Nie si hladná?" Spýtal sa ma Viggo." Nie, ale poprosila by som o trochu vody." Poprosila som ho. Viggo podišiel ku schodom a zobral z tretieho schodu džbán(Vôbec som si ho nevšimla), prešiel k poličke so šálkami , do jednej nalial vodu a s úsmevom mi ju podal. Napila som sa malým dúškom. Voda bola studená a osviežujúca. Pocítila som závan energie. Viggo si sadol na jednu zo stoličiek, potom sa na mňa pozrel a povedal: "Sadni si!" A ukázal na stoličku oproti. Sadla som si a hľadela na šálku s vodou v mojich rukách. Chvíľu bolo ticho, no potom Viggo prehovoril: "ako sa voláš?" Pozrela som sa naňho, ale bola som ticho. Viggo sa zasmial a povedal: "Pýtam sa preto, lebo sme spolu skoro celý deň a ani nevieme ako sa navzájom voláme." Opäť som sa pozrela na šálku. "Skoro celý deň?!" Pomyslela som si. "A mne sa to zdalo tak krátko." Pozrela som sa na Vigga, usmiala som sa a veľmi tichým hlasom som povedala: "Volám sa Mariana." "Mariana? Pekné meno." Na chvíľu sa odmlčal. Potom povedal :"Ja sa volám..."
"Viggo. Ja viem." Skočila som mu do reči. "Odkiaľ to vieš?" Spýtal sa Viggo prekvapene. "neviem. Tipla som si." Viggo sa na mňa pozrel z polovice prekvapeným a z polovice prezieravým pohľadom. Usmiala som sa naňho, chytila ho za ruku ktorú mal položenu na stole a povedala: "Nedívaj sa tak na mňa! Proste ma to meno napadlo a k tebe sa jednoducho hodí." (Neviem prečo som mu nepovedala pravdu, odkiaľ ho poznám atď.) Viggo mi chcel niečo povedať, no nepodarilo sa lebo v tej chvíli začal Joe, ktorý celý čas ticho sedel na zemi štekať. Postavila som sa a prišla k nemu. So slovami: "Čo by si chcel?" som ho poškrabala za ušami. Joe na mňa smutne pozrel. Zasmiala som sa, otočila k Viggovi a zo smiechom mu povedala: "Myslím, že tvoj pes je smädný." Viggo sa zasmial. Postavil sa, z poličky zobral misku, nalial do nej vody a položil ju na zem vedľa psa. Skrčil sa a začal ho hladkať. Joe sa hneď pustil do pitia. Ja som sa medzi tým presunula na terasu a so šálkou stále v ruke som sa oprela o drevené zábradlie. Dívala som sa na západ slnka. Ostrov ktorý bol predo mnou mal kvôli tomu čierno-bordovú farbu. Nič sa nedialo a príroda bola kľudná. Bolo počuť len tichý šuchot lístia a jemný šum vetra a vody. Obloha bola teraz bledo bordová a stromy sa trošku knísali zo strany na stranu v speve vetra. Pohľad na zapadajúce slnko, ktoré mizlo v korunách stromov ostrova, bol nádherný. Zrazu z ostrova zo stromov vyletel nádherný, veľký vták. Bol zlato-červenej farby, na hlave mal malý hrebienok a mal dlhý, prekrásny chvost. Vták lietal nad ostrovom a nádherne spieval. Bola som tak zahľadená, že som si ani nevšimla, že Viggo tiež prišiel na terasu. Keď som ho postrehla, neotáčala som sa, ale stále som sa dívala na toho vtáka. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Viggo prišiel zozadu ku mne a chytil ma okolo pása. Pocítila som jeho horúci dych. Potom mi zašepkal do ucha názov toho vtáka, no ten si už nepamätám. A ešte mi povedal: "Vychádza každý deň počas západu slnka. Loví ryby a drobný hmyz. Pred tým ako zaútočí na svoju korisť, zmení farbu na modro-zelenú." A vážne. Vták počas letu zmenil farbu na bledo-modro-zelenú a rýchlym letom klesol k vode. Chvíľu letel tak nízko nad morom. Potom len rýchlo namočil hlavu do vody a hneď ju vytiahol. V zobáku držal veľkú rybu. Potom zas vzlietol do výšky a vracal sa na ostrov. Chvíľu sme ho pozorovali až kým nezmizol v korunách stromov na ostrove.
Otočila som sa k Viggovi. Pohladila som ho jemne po tvári. Hľadeli sme si do očí. Viggo sa milo usmieval. "Milujem ťa." Povedal a začal ma vášnivo bozkávať. Pripadala som si ako v siedmom nebi. Potom som sa zobudila.
Takto na konci by som chcela poznamenať, že Viggov kôň bol Hidalgo. A ešte by som sa vám chcela všetkým poďakovať za to, že ste ma podporili dať tento sen na papier. Takže: Ďakujem!!!: