Nemôžem sa primeť odfotografovať čokoľvek z toho, zachytiť niečo, aj keď som chvíľu pociťoval nutkanie zhrabnúť môj fotoaparát, aby som si bol istý, že neskôr by som mal aspoň nejaký obrázok, nejaký hmatateľný záznam z tohto procesu strácania ťa. Možno ten momentálny impulz spôsobil strach, že citový tlak zo spoluúčasti na tvojom odchode, tak ako sa odohráva, by sa mohol časom zmenšiť, alebo zmeniť niektoré fakty, ktoré fotografia udrží nezmenené. Strach, ktorý bol taký reálny, keď som sedel na jednej z dvoch luxusných kožených zelených pohoviek v čakárni krematória, sa zmení a jemne splynie do prijateľnejšej citovej spomienky. Napriek tomu, nebolo by správne fotografovať to, čo by malo zostať len naším spoločným tajomstvom. Fotoaparát zostal v aute.
Láskavý muž, ktorý má na starosti spaľovacie pece, práve vyšiel do poludňajšej júlovej horúčavy San Fernando Valley skontrolovať priebeh tvojho spaľovania. Nasledoval som ho, ale zastavil som sa asi tridsať stôp za ním, ako ma požiadal.
„Nechcete vidieť – je to niečo, čo by ste asi nechceli vidieť... To... ech...,“ mrmlal si, zajakávajúc sa spôsobom, ktorým si ma hneď získal.
„Chcete povedať, že ešte nie je hotová?“ dokončiac jeho myšlienku.
„Áno, presne. To, ech... niekedy ešte nie sú celkom...“ zasekol sa, vyzerajúc rovnako utrápený, ako keby ťa bol poznal tak dobre ako ja.
„Jej vnútro?“
„Áno,“ vyhŕkol zo slabým vypísknutím v hlase. „Nie je to pekné.“
„Nie. Dokážem si predstaviť že nie,“ povedal som.
„Vôbec nie pekné.“
Stál tam, nasadzujúc si svoje ohňovzdorné rukavice a slnečné okuliare, stále sa na mňa dívajúc, akoby potreboval ešte niečo dodať. A ja som čakal. Toto ráno už aj tak bolo dlhé ako ďas, takže som sa už nikam neponáhľal.
„Robím to stále, ale nemohol by som, osobne, viete, to spraviť.“
Myslel som, že so viac-menej pochopil, čo tým myslel.
„Pes môjho strýka,“ pokračoval,“ musel som aj jeho, a bolo to veľmi ťažké. Nikdy viac by som to nemohol urobiť.“
„Chápem,“ povedal som.
„Veľmi ťažké.“
„Určite, som si istý.“
Začal cúvať bokom k peci. Bola to jedna z troch práve činných pecí na zadnom dvore, podľa sivého dymu, stúpajúceho z ich oceľových vysokých komínov do smogového oparu nad nami. Čo ako nevhodná sa tá myšlienka mohla zdať, nemohol som si pomôcť. Musel som myslieť na podstatne väčšiu vnútornú pec, ktorú som kedysi videl v pamätníku Dachauského koncentračného tábora. Pocítil som chvíľkové nutkanie spýtať sa, či tie pece boli vyrobené v Európe, ale prešlo to.
„Prosím, zostaňte tam, kým neskontrolujem, ako sa má,“ povedal potom.
„OK,“ povedal som. „A ako to skontrolujete?“
Zastavil sa na svojej ceste k peci. „Otvorím dvere a pozriem sa.“
„Ach, aha.“
„Ešte nemusí byť hotová. Ešte nemusí byť dokončená.“
„Aha. Dobre. Počkám...“
„Okrem toho, je to veľmi horúce. Okolo 1 500 stupňov.“
„Počkám teda radšej tu.“
„Veľmi ma to mrzí,“ povedal, potiahnúc dolu šilt na svojej tmavomodrej šiltovke a obrátil sa k peci. Povedal „sorry“ viac krát, odkedy som prišiel a zdalo sa, že to tak aj naozaj myslí. „Úprimnú sústrasť k vašej strate. Naozaj ma to mrzí.“
Po minúte strávenej pozorným nakúkaním cez pootvorené dvere pece ju zase zavrel a kráčal ku mne. „Veľmi ma to mrzí, ešte nie je hotová. Ešte tak desať pätnásť minút.“
„Mám sa vrátiť do čakárne?“
„Áno. Ak vám to neprekáža. Mrzí ma to. Dáma vám vedieť predtým, ako ju vyberiem, takže budete môcť ístť so mnou a pozorovať všetko, čo robím. Kontrolovať, viete, vidieť, či... vidieť že...“
„Aha, dobre. OK, ďakujem.“
Vysoký čierny pudel menom Paris, podľa toho čo som začul, keď som prvý krát prišiel do kancelárie krematória, ma už chvíľu uprene pozoroval. Z jej miesta pod akýmsi anemicky vyzerajúcim fikusom v kvetináči pri dverách do kancelárie mohla sledovať všetkých prichádzajúcich a odchádzajúcich. Odrazu sa zdvihla a vyrazila rovno ku mne, vyskočiac na gauč hneď vedľa mňa, rozčúlene štekajúc. Jej dych voňal po varenej mrkve. Trochu sladko a rozhodne nie nepríjemne, ale nič , čo by som si bol práve želal. Recepčná Paris hneď ohlásila, bezpochyby aby jej zabránila ešte viac ma rozrušiť, smútiaceho zákazníka. Paris ma vôbec neobťažovala. Chápal som, že štekala, aby upútala pozornosť, nie z agresie – zrejme neskutočne znudená z tohto miesta, kde všetky ostatné psy sú mŕtve a spaľované alebo ešte len budú. Ani neštekal veľmi hlasno, vážne, a jej spoločnosť bola tým spôsobom život-ide-ďalej-a-je-ešte-veľa-milých-psov-na-svete upokojujúca. Paris mi venovala ešte jedno tiché šteknutie do môjho ľavého ucha, oblizla mi tvár a odbehla zistiť, čo od nej chcela recepčná.
„Je mi to ľúto,“ Povedala recepčná a odviedla Paris dozadu do kancelárie.
„Je to v poriadku,“ povedal som. „Neobťažovala ma. Fenka, že?“
„Áno, samozrejme. Úprimnú sústrasť.“
Viem, že to tak myslela. Vyjadrenie sústrasti zákazníkovi bolo asi do určitej miery pre personál krematória povinné, ale všetci sa zdali byť osobne a úprimne zainteresovaní. Ľudia snažiaci sa viesť svoj slušný rodinný podnik najlepšie ako vedia, s milotou a súcitom. Potreba zachytiť toto všetko vo mne nakoniec zvíťazila a ja som vyšiel von k autu pohľadať svoj poznámkový blok. Po krátkom prehrabávaní sa v papieroch, knihách, fotoaparátoch a iných zbytkoch po mojich cestách na zadnom sedadle, našiel som svoj blok. Aj keď som v poslednej dobe nemal veľa času na fotografovanie alebo robenie zápiskov fotoaparát a niečo, do čoho sa dá písať mám v aute, alebo v taške, ktorú mám pri ruke, vždy. Len pre prípad, keď cítim, že niečo dôležité by som mohol stratiť, zabudnúť. Odolajúc znovu pokušeniu vziať fotoaparát, schmatol som blok a pero a vrátil som sa do čakárne zapísať si toto.
Milí neznámi mi za tie roky darovali zopár krásne zviazaných zápisníkov a poznámkových blokov. Niektoré, ako tento, sú viazané v nádherne opracovanej koži. Na jeho prednej strane je vyrazený obrovský dub, s niekoľkými starými bukmi na vzdialenom hrebeni za ním. Veľký cínový gombík, spolu s koženým pásikom uzatvárajúci väzbu, je zdobený dubovým listom a detailom žaluďa. Nie som veľmi na písanie denníkov, či vedenie pravidelných záznamov. Môj spôsob pamätania si vecí vždy bol v písaní príbehov, básní a asi najčastejšie vo fotografovaní alebo kreslení. Cítil som sa trochu nešikovne a nemotorne, píšuc si takto v čakárni pod ticho pozorným pohľadom recepčnej a Paris. Možno, že im sa moje čmáranie vôbec nezdalo čudné. Pravdepodobne, to čo ma naozaj trápilo, bol môj vlastný pocit viny za moju potrebu zaznamenať všetko dianie, súvisiace so spracúvaním tvojho tela. Len pred chvíľou som otvorene plakal počas prejazdu mestom v rušnej rannej premávke. Predpokladám, že my ľudia dokážeme byť rovnako odolní – skoro tak odolní ako si bola ty, Brigit – a schopní prijať neočakávané životné krízy ako mnohé zvieratá sa zdajú schopné byť. Nech už bola príčina akákoľvek, zistil som, že nie som schopný písať dosť rýchlo v mojej snahe opísať udalosti dňa.
„Nechcete ísť von, kým toto tu vyčistím?“ jemne sa ma spýtal láskavý hlas správcu pecí, prerušiac ma v polovici vety. Zdvihol som pohľad a prikývol.
„Áno, prosím. Ja len... nechajte ma... chcel by som len dokončiť túto vetu – tento odstavec. Hneď som tam.“
„Samozrejme...“
„Píšete veľa?“, spýtal sa ma keď som ho nasledoval von.
„Zvyknem.“
„Veľmi pekná kniha, čo tam máte.“
„Ďakujem. Hej, je.“
Zavrel som ju, poznačiac si miesto s perom, práve keď zastal a otočil sa ku mne. Stál som presne na tom istom mieste, z ktorého som bol požiadaný pozerať sa aj predtým.
„Prosím, zostaňte presne tu. Vypnem ju a zariadim všetko. Budete môcť všetko vidieť, ale je to ešte veľmi horúce a aj...“
„Chápem, v poriadku, počkám tu.“
Stál som ticho v takmer zničujúcej horúčave a pozoroval som ho ako vypína pec, otvára ju a odrazu som si uvedomil, že v čakárni nebola žiadna hudobná kulisa, žiadna hudba, akéhokoľvek druhu. Bolo to príjemné prekvapenie a zdalo sa mi to hodné zaznamenania. Ich takt ešte aj v takejto maličkosti mi naznačil, že sa naozaj chcú postarať.
Pece boli vonku za malou jednopodlažnou budovou, v ktorá ukrýva malú kanceláriu krematória, niekoľko prehnane veľkých mrazničiek a veľmi príjemnú, klimatizovanú čakáreň. Pozemok bol obklopený dvadsať stôp vysokými kopami automobilových vrakov, celým karosériami a obrovským výberom pekne vytriedených súčiastok a kúskov – nárazníky, dvere, kapoty, sedadlá, bočné zrkadlá, riadiace mechanizmy, časti motora, prístrojové dosky, strechy, atď., naaranžované v rade za radou – očividne podľa roku, značky, a modelu. Rozrastajúci sa dvor zberných surovín urobil z krematória a jeho elegantného parkoviska trpaslíka. Aj keď tam nebola na dohľad žiadna zeleň, farebné narušiteľské kopy a rady rozobraných vozidiel vyzerali takmer ako exotické organické, práve rašiace rastliny, akýsi druh postmoderného prostredia, ktoré podľa mňa, výborne dopĺňalo firmu na spaľovanie mŕtvych domácich miláčikov. Hrubé, zľahka bzučiace káble vysokého napätia, klesajúc, ako sa križovali zhruba tridsať stôp nad nami, od jedného vysokého oceľového stožiara k druhému, len zapadli do tejto úplne ľuďmi utvorenej a pretvorenej záhrady o konci prírody. Jej vôňa bola zmesou štipľavej a olejovo sladkej, topiacej sa gumy a asfaltu, karamelovo hustého čierneho motorového maziva, žltnúceho plastu a odlepujúceho sa farbiva, lenivo stúpajúca nahor a zmiešavajúca sa so stálym pachom mŕtvych rýb smogu Los Angeles.
Zobudil som sa veľmi skoro – presnejšie vstal som veľmi skoro, pretože som vôbec nespal. Vediac, že dnes je deň, na ktorý som dohodol vyzdvihnutie tvojho zmrazeného tela na našej spoľahlivej veterinárnej klinike a odvoz sem, do tohto priemyselného prostredia na kremáciu, nebol som schopný oddychu. Pravdepodobne preto som schopný písať o tomto všetkom z istým odstupom, lebo tvoj brat Henry a ja sme už spolu prešli najhorším z tvojich posledných dní a smrti. Vzali sme ťa, nášho pätnásťročného, úplne chromého a prevažne inkontinentného priateľa, uspať pred troma dňami. Počas tých troch dní sme museli čakať na nejakú medzeru v časovom rozvrhu krematória. Bol som schopný zmieriť sa a prijať prevažnú väčšinu zo silných ale povrchných pocitov tvojho posledného rána. Tak ako som a navždy budem prenasledovaný tvojím sladkým lúčiacim sa pohľadom po podaní uspávacieho séra, čas a povinnosti vyplývajúce z tvojho odchodu ma viac-menej vzdialili od tejto srdcervúcej scény. Vždy budem vidieť tvoje oči, pomaly strácajúce lesk, keď som opatrne spúšťal tvoju hlavu. Stále si budem pamätať tvoj posledný veľkorysý pokus o pohyb, Keď si sa pokúsila prevaliť sa chrbát, aby sme ti naposledy poškrabkali brucho, predtým ako ti lekár podá sedatíva.
Prišiel som k zadným dverám veterinárnej kancelárie, cítiac sa ako komplic v nejakej nie celkom čistej transakcii. Tak ako celý týždeň, ranná obloha bola zamračená, a vlhko sivá morská hladina len dodávala tomuto úkonu smrti, ktorého som bol teraz súčasťou. Dvaja muži v overaloch vyšli von s niečím čo sa dostatočne podobalo na zavinutú „teba“ v svetlom modrom vreci na odpadky. Keď som vzal roztápajúci sa balík a opatrne som ho v pickupe položil na sedadlo spolujazdca, prikryté uterákmi, pozrel som sa na staršieho z nich. Pokýval hlavou, zdalo, sa že trochu znepokojene a potom sa otočil a nasledoval svojho kolegu späť do budovy bez pohľadu alebo rozlúčky. Bol som veľmi unavený, trochu uplakaný a nepovedal som ani slovo. Z najväčšou pravdepodobnosťou som nebol najpríjemnejšou osobou do ich spoločnosti. Nasadol som do auta a vydal som sa po svojom, smerom k diaľnici 405. Šiel som pomaly, zaseknutý v tradičnej rannej zápche, smerujúcej k Sepulveda Pass, a odrazu som si uvedomil, že zajtra je 60. výročie zhodenia atómovej bomby na Hirošimu a Nagasaki. Potom som musel myslieť, nie po prvý raz, keď som míňal Sunset Boulevard na O. J. Simpsona a jeho bizarnú jazdu v slávnom bielom Forde Bronco v priamom prenose. Chvíľu som pokračoval v tomto štýle, moja myseľ sa zanášala závratnou zmesou obrazov nezabudnuteľných vrahov a iných zvráteností justície. Myšlienky súcitu sa mi zdali vzdialené, nedôležité. Rezignoval som, pasívne si uvedomujúc, že život plynie ako táto dopravná zápcha. Odrazu autá predo mnou prudko spomalili a ja som prudko zabrzdil, vďačný, že v spätnom zrkadle vidím autá za mnou robiť to isté. Zabalené telo sa zošmyklo zo sedadla na podlahu a ja som sa ho snažil svojou pravou rukou vytiahnuť späť. Bolo dosť ťažké a ja som si uvedomil, že by to mohlo byť nielen ťažké ale hlavne nebezpečné, spraviť to počas jazdy, takže som prešiel cez dva rady áut na krajnicu diaľnice. Ako som spredu obišiel auto k dverám spolujazdca, rozhodol som sa skontrolovať, či si neporušená. Vyrovnal som uterák na sedadle a vytiahol balík naň, urobil som dieru do igelitovej tašky, teraz mokrej od kondenzácie, kde som cítil tvoje zmrazené labky. Dlhá čierna srsť, dlhé čierne nechty. Nepodobalo sa to na ani jednu z tvojich labiek. Rýchlo som nahmatal hlavu, jazyk zaseknutý medzi čeľusťami, a nakoniec obojok okolo krku. Tvoj obojok sme sňali, keď si dodýchala u veterinára a vedel som, že Henry si ho dnes na dvakrát omotal okolo zápästia ako náramok. Tento pes si nebola ty. Absurdita toho všetkého do mňa udrela hneď ako som sa postavil a zízal na masu valiacich sa áut cez jedovato vyzerajúce vlny horúčavy. Smútok z toho bol odrazu príliš veľký, , tak ako zápach začínajúceho sa rozkladu, ktorý som si do toho momentu nevšimol, rovnaký, ako ten mŕtveho jeleňa, visiaceho pár hodín zo stromu.
Nikdy som vlastne nechcel žiť v Los Angeles. A tu som, namočený do ďalšej absurdnej záležitosti, cítiac sa neurčito ako by som bol potrestaný za nejaký minulý prehrešok, sledujúc čas a snažiac sa nájsť zmysel tejto divne sa vyvíjajúcej záhady. Zaistil som telo a uistil som sa, že uterák je uložený tak, aby sa tento mŕtvy cudzinec, nemohol dotknúť sedadla alebo akejkoľvek časti interiéru auta. Nakoniec sa mi podarilo obrátiť auto na cestu späť k veterinárovi, ľutujúc toho úbohého psa, ktorého som nepoznal a jeho neznámeho majiteľa. PO ceste som zavolal do krematória a oznámil som im, že sa zdržím, pretože mi vydali nesprávneho psa. Boli veľmi milí, povedali, že môžem prísť keď budem môcť a že ich to veľmi mrzí.
Teraz je krematórium zhruba dve míle za mnou, ako tak sedím a apaticky srkám kávu v mexickej reštaurácii. Len sem som sa dostal, s mojou novou cédrovou skrinkou, obsahujúcou úlomky tvojich kostí a popol. Poprosil som správcu pecí, aby nepolámal tvoje kosti, ak to plánoval urobiť.
„Áno, to je bežná prax, opatrne polámeme zbytky kostí, aby sa pohodlne zmestili do skrinky alebo do urny, podľa výberu.. Ale ak chcete radšej...“
„Áno.“
„Tak aj nemusíme a skúsime ju uložiť tak, teda zbytky jej kostí – vrecko, teda- do cédrovej skrinky pre vás. Ak tam budú sedieť – ak sa to tam zmestí – tak dobre.“
„To je v poriadku, ja to môžem spraviť.“
Predtým, vonku pri peci, mi dovolil pozbierať všetky tvoje zhorené ostatky z kovového podnosu, z ktorého ten človek zoškriabal chladnúci, krehký tieňový obrys tvojej kostry. Zastavil som sa viackrát pri niektorých ľahšie rozpoznateľných kúskoch, aby som ich lepšie preskúmal. Stavce, časti bokov a najkrajší zo všetkých, zaoblený kúsok kosti, ktorý som okamžite spoznal, vrchol tvojej lebky. Láskali sme ťa na tomto mieste tak často. Dokážem cítiť jej tvar ešte aj teraz, po pamäti, cítiť kosť pod tvojou jemnou srsťou, cítiť tvoje teplo a šťastie. Všetko to odišlo do igelitového vrecka, ktorú teraz držal.
„Dobre pane, ako si želáte.“
Podarilo sa mi premiestniť vrecko a jeho obsah vo vnútri skrinky, naň som navrch položil tvoju menovku z krematória a účet za služby pred zatvorením viečka drobnou mosadznou sponou.
„Boli by sme radi, keby ste považovali cédrovú skrinku za darček od nás kvôli tomu nešťastnému omylu, ktorý sa stal dnes ráno. Veľmi nás to mrzí.
„Och. Nuž... ďakujem...“
Žena vyzerajúca ako nadriadená správcu pecí, možnože majiteľka firmy, vstala a obišla stôl, aby ma mohla osloviť.
„Veľmi nás mrzí že... Brigit? Brigit bola zmätená dnes ráno.“
Takmer som povedal, že si vôbec nemohla byť zmätená, keďže si mŕtva, ale odolal som tomuto pokušeniu, vediac čo tým myslela.
„Je to veľmi nezvyčajné, aby sa niečo tak neslýchané stalo,“ pokračovala. „Veľmi nezvyklé a je nám to naozaj veľmi ľúto. Ak by ste chceli väčšiu skrinku, alebo sa vám céder ako druh dreva zdá nevhodný... možno by ste radšej mali urnu?“
Bol som veľmi pohnutý jej slovami a veľkorysou ponukou.
„Je to Západný Červený céder?“ Spýtal som sa, z nejakého mne teraz neznámeho dôvodu – možno že preto, lebo mi nič lepšie ako odpoveď nenapadlo.
„Viete, tým som si nie celkom istá,“ odpovedala, trochu zaskočená mojou otázkou. „Ale určite sa môžem pokúsiť zistiť to pre vás, ak chcete?“
Nie, ďakujem, len am to zaujíma. Iba zvedavosť, nič viac.“
„Želáte si vymeniť ten céder?“
„Vymeniť? Nie. Mám rád céder. Vonia dobre, vyzerá dobre. Ďakujem. Teraz som sa už cítil ako úplný idiot. „Ale nemusíte mi tú skrinku dávať, naozaj. Nemusíte mi ju darovať... Rád za ňu zaplatím.“
„Trváme na tom. Je to niečo, čo by sme pre vás radi urobili.“
„Ďakujem mnoho krát. Je to od vás veľmi milé.“
„Ak tam Brigit nie je pohodlne, keďže nie je celkom spopolnená...“ („pohodlne?“ myslím, že jej je to jedno...) „Nie, je to fajn. Vošla sa. Dostal som ju dnu bez problémov. A je to nádherná skrinky. Ďakujem.“
„Dal by som si trochu ryže s fazuľou, prosím.“
„Budete chcieť ešte niečo okrem toho? Odpovedala čašníčka anglicky so silným španielskym prízvukom.
„Ďakujem, ale nie som veľmi hladný.“ Rozvážne sa na mňa pozrela a povedala: „Hneď vám to donesiem“ Zohrejem vám kávu?“
„Počujte: k tomu to jedlu by sa hodil čerstvý šalát hlávkový šalát a rajčiny... a cibuľa, ak máte.“
„Dobre,“ pokračoval stále v angličtine, „chcete aj dressing – octový nálev, farmársky, francúzsky, s modrým syrom, alebo olej a ocot – k tomu?“
Nestáva sa mi to často, ale občas je môj gringo (cudzinec v Latinskej Amerike) výzor alebo prípadne môj argentínsky prízvuk použitý takto proti mne. Letmo pozrela na cédrovú skrinku, odpočívajúcu na stole hneď vedľa mňa. Rozmýšľam, či už tento druh skrinky niekedy videla. Krematórium nie je ďaleko a možno sa tu aj iní ľudia občas zastavia, tak ako ja, neschopní pokračovať v ceste. Možno občas prídu a dajú si malý drink, začnú byť indiskrétni, otvoria svoje skrinky a pozerajú na zbytky svojich zvieracích priateľov. Možno plačú a chcú aby ich ľutovali. Nepozerám sa na moju skrinku, ale vydržím uprený pohľad čašníčky, keď sa vráti ku ne. Od začiatku som k nej cítil antipatiu, pretože sa zdalo, že sa odmieta rozprávať so mnou po španielsky, takže jej nemám chuť nič viac prezradiť.
„Bude to všetko, pane?“ spýta sa sucho.
„Áno, a môžete mi priniesť hneď aj účet - a trochu viac kávy –bol by som vám veľmi vďačný“
Pozrie sa na mňa o moment dlhšie a potom neochotne zamrmle „ako si prajete, pane,“ keď sa otáča odchádzajúc zdať moju objednávku.
Pozn.: vety v kurzíve sú v originále po španielsky. Quido