Svetlo prichádza pomaly, príliš pomaly, keď ma potkýnavo zaostruješ. Som tvoj, ty si môj. Stratil si ten obraz po ceste pomedzi stromy? Niekam založil zoznam riek a mien miest, ktoré si si požičiaval na rozprávanie príbehov? Robí ti starosti, že si zmeškal koniec, ak uvítanie hrdinu je jeho vykázaním? Odídeš z postele, opúšťajúc nás tichučko, ako to robí mesiac? Začíname sa spoznávať, ale naše vzhľady sa menia a zrádzajú nás ako keď hmla zakryje útes. Opomeniem väčšinu našich hriechov, keď spolu prechádzame deň, je ti dovolené ustúpiť nedotknutý. Len si znovu prečítaj výkaz, o ktorom dúfaš, že hovorí o tvojom tele. Chýbaš mi, tak ako už roky, ale udržiavam si mieru rešpektu k tvojej povahe, ktorá jedného dňa môže byť tým jediným, čo zostane z tvojej nezávislosti.
Zdal si sa takmer osamelý s šelmami, ktoré si porazil a vždy milujúci priateľov a cudzincov, s ktorými si zriedkavo, neočakávane, strácal trpezlivosť. Naučil si nás hodnote fyzickej práce, a všeobecný zmysel pre čestnosť. Etika a spravodlivosť tohto sveta sú aj tak komplikované. Keď si navzájom ubližujeme, vieme o tom? Nechám minulosť minulosťou? Pôjdeš spať nahnevaný? Keď každý odchádzame iným smerom, bude nakoniec dôležité, kto mal posledné slovo, kto bol v práve? Bude dôležité, prečo sme si písali tak nepravidelne, napĺňajúc tak zmluvu, ktorá sa začala, keď som dokázal potiahnuť rovnú čiaru atramentom? Občas som ťa chcel nechať za sebou, ale stále používam tvoje staré slová v nových vetách, hovoriac veci, ktoré sme si napísali a nikdy nepovedali.
Máš v sebe farmárske zmierenie sa so zánikom a rozkladom, vrodenú istotu Jari. Vezmeš so sebou osobné porozumenie hliny a nevidených oblôh, zvykov pri párení, vzory pobrežných vetrov, ale necháš nám veľa toho, čím musíme prejsť a nazvať to svojím, vrabce na rozsypanom zrne. Vstaneš skoro, ako vždy, a vznesieš sa vysoko nad horizont, prvý uvidíš nikým nevlastnené polia, husi, vracajúce sa z juhu, jeleňa v tieni na kraji lúky a náhle a prekvapivé obrysy neznámeho obsahu pre kohokoľvek z nás. Vždy si sa podelil so svojím nadšením z tvojich objavov, naliehajúc, aby sme dávali pozor na tvojich nepriateľov a naučili sa žiť v tvojom kraji.
Budeš mať pri sebe malý kúsok z našej kosti, ktorý si donesieš do večnosti, tvoje tajné uznanie, pripnuté k tvojmu boku, ako sa krv spomaľuje, ochladzuje a černie. Nevezmeme ti ho, nebudeme sa dobýjať do tvojej päste, snažiac sa zistiť, čo tam máš. Prijmi túto útechu, tento sľub, ktorý si zaslúžiš. Tvoja chuť, ta udržala pri živote počas zlostných, mrzutých, šedivo ľadových bosoráckych hodín, určených túžbou dosiahnuť ďalšiu sériu úrodných dní. Skláňaš hlavu pred nocou, uhýbajúc očami pred slabou polárnou žiarou, červené líce blčí oproti oknu zadných dverí. Máš zimu sám pre seba a teraz si pravdepodobne jediný nespiaci muž odtiaľto až po Kanadu. Osamelý svedok kojotov strácajúcich sa za stodolou, hľadajúc alebo práve ukončiac svoj brutálny čin. Niečo bolo práve zabité. Cítiš to vo svojom vnútri, aj keď si cloníš svoje ustaté oči rukami, pritláčajúc ich hrany o ľadové okno, snažiac sa vidieť cez duchov vŕb. Je príliš ticho, dokonca aj na túto chladnú hodinu.